Pani Mária Kovaľová sa nemohla zúčastniť Valného zhromaždenie KOS, tak napísala otvorený list opatrovateľkám a opatrovateľom.

Ďakujeme. Veľmi si to vážime. ❤

 

Vážené kolegyne, vážení kolegovia

nakoľko sa mi nepodarí zúčastniť sa na Vašom stretnutí Valného zhromaždenia, dovoľte mi prihovoriť sa k Vám aspoň týmto otvoreným listom.

Môj príbeh sa začal, keď som ako dvadsaťjedenročná nastúpila na študijný pobyt do Nemecka. Možno by sa moja cesta uberala úplne iným smerom, keby som dostala ubytovanie na študentskom internáte a nie v materskom domove medzi diakonisami, ktorý bol obklopený veľkým areálom nemocnice, zariadením pre seniorov, domom opatrovateľskej služby a školou pre opatrovateľov/ky.

Ročné štipendium som nevyužívala len k štúdiu teológie, ale aj praktickej teológie a diakonickej práce. Medzi prednáškami som asistovala diakonisám pri ich pracovných aktivitách v nemocnici, alebo som im vypomáhala v starostlivosti o seniorov. Na víkendy a prázdniny ma tiež nenechali samu, ale ma brávali na výlety s klientmi, alebo mi kúpili lístok a poslali vlakom do inej spolkovej krajiny, aby som spoznávala ďalšie diakonické služby a zariadenia. Na stanici ma potom čakala v diakonskej rovnošate (habite) diakonisa a venovala mi svoj čas návštevami v domácnostiach seniorov.

No najkrajším darčekom boli dva lodné (americké) kufre, ktoré som si mohla naplniť knihami o sociálnej službe evanjelickej cirkvi a mohla som si ich vziať domov. Po úspešných štátniciach som dostala miesto kaplánky na strednom Slovensku. Aj keď ma práca v zbore pohltila pri práci s deťmi, mládežou a liturgickými aktivitami, neprestala som sa venovať práci so staršími ľuďmi.

Denne som sa pri nich pristavovala, rozprávala sa s nimi a po čase som ich začala vyhľadávať aj doma. Tých, ktorí už nevládali chodiť do kostola, som navštevovala stále častejšie. Spoznávala som nielen ich samotu a bezmocnosť, ale aj rodinnú atmosféru, ktorú som vnímala pri lôžku chorého alebo starého človeka. Stále viac som pozorovala zmeny, ktoré prinášala so sebou staroba a choroba rodinného príslušníka.

Jedného dňa som dostala ponuku od sestry diakonisy Barbary Haug, že privedie na Slovensko svoje dobré priateľky, ktoré sa dlhé roky venovali opatrovaniu, aby sme sa aj my zoznámili s touto službou. Ponuka bola nielen zaujímavá, ale ako sa ukázalo neskôr, priniesla požehnané ovocie a prospech do mojich cirkevných zborov.

Od roku 1994, keď som začala školiť prvé neformálne opatrovateľky, až do dnešného dňa sa opatrovateľská činnosť stala pre mňa srdcovou záležitosťou. Starostlivosť o chorých ľudí na nemocničnom lôžku pre dlhodobo chorých, ako aj starostlivosť o ľudí v zariadeniach sociálnych služieb, či v domácom prostredí nesie v sebe vysokú potrebu empatie, úcty, pokory, ale aj profesionálnych zručnosti a odborných poznatkov.

Vy, ktorí sledujete moje blogy, alebo otvorené listy politikom, médiám, alebo kampane v sociálnych médiách, viete, že si Vašu prácu nesmierne vážim a aj dnes s veľkou úctou Vám chcem vysloviť poďakovanie.  Poďakovanie, za to, že ste prijali túto prácu. Zároveň Vám chcem popriať veľa síl do ďalších a v súčasnosti tak náročných dní.

Verím, že založenie Komory opatrovateliek/opatrovateľov pomôže budovať sociálny status tomuto nádhernému povolaniu.

A aj keď o krátku dobu verejne vyhlásim svoj odchod zo sociálnej politiky ako prezidentka AOPSS, chcem Vám dnes dať sľub, že to budú len prázdniny, ktoré si potrebujem vybrať na oddych. Som vyčerpaná z boja s veternými mlynmi a frustrovaná zo sociálnej politiky súčasnej, ale aj predchádzajúcej vlády.

No počas prázdnin nebudem len oddychovať. Svoj voľný čas budem venovať príprave duálneho vzdelávania pre opatrovateľov a opatrovateľky, vedeckým štúdiám, výskumu a ďalším aktivitám o ktorých som presvedčená, že prinesú viac požehnania, ako doterajší boj s tzv. expertmi MPSVR SR.

Ak budete čokoľvek potrebovať pokojne sa na mňa môžete obrátiť.

Prajem Vám požehnaný deň a veľa zdravia.

S úctou Mária Kovaľová Prezidentka AOPSS

4.10.2021