Ždiľová: Opatrovateľky si zaslúžia skorší odchod do dôchodku, nie trest za pomoc druhým
Ždiľová: Opatrovateľky si zaslúžia skorší odchod do dôchodku, nie trest za pomoc druhým
Fyzicky a psychicky vyčerpané ženy, ktoré držia pri živote systém starostlivosti, zostávajú bez úľav, statusu a dôstojnej penzie. Dokedy ešte?
Podpredsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska Iveta Ždiľová.
Miroslava Pavlíková| 5.5.2025 Štandard
Povolanie opatrovateľky je psychicky i emocionálne náročná činnosť. Ide o dlhodobú a intenzívnu starostlivosť o osoby odkázané na pomoc – najčastejšie seniorov, ťažko chorých, zdravotne znevýhodnených alebo zomierajúcich.
Táto práca si vyžaduje trpezlivosť, empatiu, vysokú mieru sebaobety a schopnosť vyrovnávať sa s emocionálne bolestivými situáciami, ako sú utrpenie, osamelosť, ale i úmrtie klienta.
Podpredsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska Iveta Ždiľová v rozhovore pre Štandard vysvetľuje, prečo je pre ne dôležitý skorší odchod do dôchodku, objasňuje však aj nárok na odstupné z dôvodu pracovného úrazu či chorôb z povolania a odpovedá aj na otázku, prečo muži prácu opatrovateľov robiť nechcú.
Nedávno sa v médiách objavila informácia, že Komora opatrovateliek Slovenska požaduje z dôvodu ochrany zdravia umožniť skorší odchod do dôchodku ženám od 58 rokov veku v profesiách starostlivosti, čiže opatrovateľkám, a to bez krátenia dôchodku. Priblížite túto tému viac?
Prácu opatrovateliek vykonávajú viac ako v 70 percentách ženy vo veku 50 rokov a vyššie. Chceme zdôrazniť, že ženy po 50 prechádzajú prirodzenou biologickou zmenou, menopauzou, ktorá je sprevádzaná neurologickými zmenami, zmenami v štruktúre kostného tkaniva aj svalov.
Ak žena v tomto veku pracuje v zamestnaní, ktoré je evidentne a dokázateľne fyzicky a psychicky náročné, a nemá čas starať sa o svoje zdravie, tak k degradácii zdravia a prevalencii zdravotných problémov dochádza rýchlejšie. Prirodzene stráca silu, obratnosť, rýchlosť aj kognitívne schopnosti.
Opatrovateľky vo vyššom veku mávajú vlastné zdravotné problémy, často horšie, ako majú sami klienti. Odchádzajú do invalidného dôchodku a prežívajú starobu s podlomeným zdravím. Ak sú nútené pracovať, tak v podstate spôsobujú, že sa starostlivosť o klienta stáva nebezpečnou.
Bolo by lepšie umožniť ženám v opatrujúcich profesiách skorší odchod do dôchodku, kým sú ešte relatívne zdravé.
Skorší odchod do dôchodku by znamenal pre ženy v tejto profesii aj iné výhody.
Bol by to silný motivačný faktor pre získanie nových zamestnancov v mladšom veku, ktorí by si odpracovaním desiatich rokov v starostlivosti zaslúžili skorší odchod do dôchodku.
Zároveň by tieto ženy mali možnosť voľby, či chcú v systéme starostlivosti naďalej pracovať na skrátený úväzok ako mentorky alebo na výpomoc, čím by sa posilnil personál v zariadeniach a mali by pocit, že sú dôležité. Tiež by si zvýšili príjem.
Taktiež by mohli opatrovať svojich príbuzných v domácnosti, čím by slovenská vláda podporila napĺňanie svojho Programového vyhlásenia vlády SR na roky 2023 – 2027 v zlepšovaní a podpore starostlivosti v prirodzenom prostredí.
Je vždy lepšie, ak zamestnanec má možnosť voľby a pracuje, lebo chce, a nie preto, že nemá inú možnosť a ešte vie, že perspektíva jeho budúcnosti je práca do úmoru v chorobe a chudobe. Nemá to nič spoločné s dobrým, zdravým ani bezpečným životom.
Ako sa pozerá Európska únia na túto problematiku?
Európska únia umožňuje lepšie prispôsobenie a sprístupnenie diferencovaného veku odchodu do dôchodku pre pracovníkov s dlhou kariérou a/alebo fyzicky náročnými prácami. Odporúča integrovať flexibilné spôsoby odchodu do dôchodku s politikami trhu práce.
Takže je to iba na našej vláde. Výhovorka, že nám to prikazuje Únia, neplatí. Je to príležitosť pre ďalšie perspektívne revolučné riešenie pre náš kabinet.
S akými konkrétnymi ťažkosťami sa opatrovateľky pri výkone svojej práce najčastejšie stretávajú?
Najčastejšie choroby z povolania sú spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením končatín – ochorenie kostí, kĺbov, šliach a nervov končatín, nervovo-svalové ochorenia, bolesti v driekovej oblasti, kĺbov, neurologické problémy, chronické ochorenia a podobne. K ťažkostiam však patria aj dôsledky pracovného stresu, násilia, agresivity a obťažovania.
Európska agentúra pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci už v roku 2014 bližšie špecifikovala ďalšie možné choroby prameniace z náročnej pracovnej záťaže.
Príčinami sú podľa prieskumu agentúry výskyt biologických (infekcie klientov alebo práca s biologickým materiálom), chemických (niektoré lieky a dezinfekčné prostriedky), fyzických, respektíve ergonomických rizík (počas manipulácie s klientom, ktorého váha x-násobne presahuje povolené hmotnostné limity) a psychické a psychosociálne riziká, a to vrátane násilia, práce na zmeny či obavy o budúcnosť.
Čo hovorí zákon o chorobách z povolania alebo pracovných úrazoch spojených s prácou opatrovateľov?
Tie rizikové faktory sa prelínajú, ale kombinovanú záťaž náš zákon nepozná. Pracovné úrazy u opatrovateľov ani príčiny absencií či PN sa nesledujú a nenahlasujú vo vzťahu k práci. Hlási sa až choroba z povolania.
V roku 2023 bolo nahlásených iba osem nových hlásení chorôb z povolania v oblasti osobnej starostlivosti. Pre zamestnávateľa je to riziko. Na jednej strane to hádže na neho zlé svetlo, na druhej strane, ak by sa to potvrdilo, tak mu vyplývajú z ustanovenia isté povinnosti.
A to, že „pri potvrdení pracovného úrazu, choroby z povolania alebo ohrozenia chorobou z povolania ako príčiny zákazu vykonávať danú pracovnú činnosť by musel zamestnávateľ zamestnanca preradiť na inú pozíciu, čo zamestnanec môže odmietnuť, alebo prepustiť a zaplatiť odstupné v sume najmenej desaťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku“. To zamestnanci nevedia.
Myslíte si, že ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny by mohlo vašu požiadavku „o skoršom odchode do dôchodku” posunúť ďalej? Komunikujete spolu?
Počujeme ticho. Úrad vlády posunul našu tlačovku na ministerstvo na vyjadrenie. Aj my sme ju tam poslali. Zatiaľ od neho nemáme spätnú väzbu.
Myslíme si, že všetky kľúčové povolania, ktoré boli počas pandémie jednoznačne identifikované, by mali mať z princípu isté privilégiá, ktoré by prilákali ľudí do týchto profesií.
Dokážeme policajtom zvyšovať platy, poskytovať výsluhové dôchodky, rekondičné pobyty, príspevky na bývanie, nové autá, uniformy či výbavu. Hasičom rovnako a učitelia tiež dosiahli svoje.
Povedzte mi, sú zdravotnícki pracovníci a opatrovatelia horší? Dokáže sa spoločnosť bez nich v prípade krízy zaobísť? Nenastavujú vlastné zdravie za ochranu zdravia iných? Prečo ťahajú stále za ten kratší koniec? Je to pre neschopnosť ministrov obhájiť si potreby svojich zástupcov alebo prečo?
A áno, komunikujeme v zmysle nastavovania nového systému starostlivosti v rámci reformy financovania a rozvoja sociálnych služieb do roku 2040, lebo nám ministerstvo umožnilo byť súčasťou pracovných skupín. Sme za to vďační. Je to obrovská zodpovednosť, naša, ale aj tých ktorí nielen návrhy a pripomienky spracovávajú, ale napokon ich v parlamente aj schvaľujú. Majú v rukách životy všetkých ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných osôb. Spoliehame sa na ich empatiu a ľudskosť.
Ste Komora opatrovateliek Slovenska. Naznačujete, že opatrovateľov je málo? Muži nechcú robiť takúto prácu?
Náš názov vychádzal z faktu, že túto prácu vykonávajú väčšinou ženy. Ženy sa dožívajú dlhšieho veku a podľa Štatistického úradu SR je ich stále o niečo viac ako mužov. Mnohé to robia hlavne z dôvodu istých zažitých tradícií, osobných predispozícií a materskej potreby pomáhať alebo preto, že mužov je jednoducho v tejto sfére fakt ako šafranu.
Práca opatrovateľa, prirodzene, mužov ako živiteľov rodiny neláka, hlavne z dôvodu nízkych platov. Chlapi sú však dobrými opatrovateľmi a veľmi vhodným, možno až liečivým elementom v čisto ženskom kolektíve. Ich fyzická sila je nenahraditeľná. Len ich je málo.
Prečo je podľa vás práca opatrovateľky neatraktívna?
Vznikla, lebo štát chcel nahradiť drahších zdravotníckych pracovníkov v zariadeniach sociálnych služieb lacnejšou alternatívou, ale zabudlo sa na to, že ako každý zamestnanec, aj táto skupina by mala mať nejaké práva. Tie sú prehlušené právami klientov a osôb so ZŤP, fragmentáciou systému a neuplatniteľnosťou v praxi.
Za takmer 30 rokov (od roku 1998) ani jedna vláda nepriznala opatrovateľom nijaký spoločenský status a neuznala ich dôležitosť v systéme dlhodobej starostlivosti, ani neprijala opatrenia na ich stabilizáciu a profesionálny rast.
Vážime si tety upratovačky, smetiarov, baníkov, predavačky, ale opatrovateľkám sa nikto nevenoval. Za minimálnu mzdu a bez ohľadu na ich osobnostné vybavenie, zdravotný stav, úroveň dosiahnutého vzdelania vykonávali a vykonávajú tú najťažšiu prácu v sociálnych službách.
Ako otroci dodnes chodia robiť na „panské” za jedlo a vodu. Ostali zaseknuté medzi rezortami zdravotníctva a sociálnej práce. Pritom ich zodpovednosť sa približuje zodpovednosti zdravotníckeho pracovníka. Pracujú s ľuďmi a pre ľudí a v záujme celej spoločnosti.
K neatraktivite prispievajú nešpecifické personálne normatívy, z ktorých nie je jasné, koľko má byť opatrovateliek a zároveň je ich nedostatok. Ten vedie k zvyšovaniu pracovného tempa, stresu, preťažovaniu a vyhoreniu.
Ako sú opatrovateľky zakotvené v legislatíve? Alebo vôbec nie sú?
Zatiaľ nie sú. Vieme len, že musia spĺňať isté kvalifikačné kritériá, ale v podstate sa opatrovateľom môže stať ktokoľvek, čo nie je v súlade s naším presvedčením.
V zákone o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia je opatrovateľ zadefinovaný vo vzťahu k poberaniu príspevku na opatrovanie. To sa však bude meniť a nová reforma aj my vyžadujeme zrozumiteľnú definíciu, kto je opatrovateľ, čo okrem kvalifikácie má byť kritériom, aké má kompetencie, čo predstavuje opatrovateľská starostlivosť, aké má práva, povinnosti a podobne.
Opatrovateľská starostlivosť sa vo všeobecnosti chápe ako pomoc pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby. Pritom pomoc pri odkázanosti je aj osobná asistencia, aj krízová intervencia, aj sociálna rehabilitácia, aj iná sociálna služba. Len opatrovateľská nemá jasnú definíciu.
V minulom roku hrozilo pre nedostatok opatrovateliek niektorým zariadeniam zatvorenie. Aká je situácia dnes?
Rovnaká. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny síce zmenilo pravidlo pre personálny normatív tak, že dnes nie je povinnosť spĺňať ho podľa kapacity zariadenia, ale podľa počtu klientov. To umožňuje prispôsobiť počet klientov v zariadení schopnosti personálne zabezpečiť starostlivosť. Nenaplnená kapacita však ohrozuje existenciu zariadenia.
Záujem o túto profesiu zatiaľ nerastie. Hodiny tikajú stále hlasnejšie a rýchlejšie. Všetky benefity, ktorými sa poskytovatelia chvália, sú popri minimálnej mzde a ohrozenom zdraví iba náplasť na krvácajúcej rane.
Očakáva sa, rovnako ako v zdravotníctve, že do piatich až desiatich rokov budú do dôchodku odchádzať silné ročníky, dnešné 50- a 60-ničky. Dnes nemáme kvalitnú ani kvalifikovanú náhradu.
Mentálne osobnostné vybavenie a bezúhonnosť niektorých opatrovateliek je otázna. Na inzeráty reagujú zúfalé ženy, ktoré už nemajú inú možnosť. Radšej sa zamestnajú načierno priamo v nejakej rodine. S týmto sa tiež nič nerobí. Rozbieha sa nám tu čierny trh. Starostlivosť v domácnosti sa stáva veľmi žiadanou, ale oficiálne nedostupnou.
Odchádzajú ženy-opatrovateľky za lepšími podmienkami do zahraničia?
Ako nesmierne riziko vnímame fakt, že západné krajiny, ktoré rovnako, ak nie viac, zápasia s nedostatkom personálu v sektore starostlivosti, sú nútené prijímať opatrenia na získanie dodatočných ľudských zdrojov zo zahraničia. To pracovné podmienky našim ľuďom v zahraničí ešte zlepší.
Buď využijeme potenciál našich žien, ktoré pracujú v zahraničí, ovládajú jazyky, systém práce a prijmeme opatrenia, ktoré ich prilákajú a udržia na Slovensku, alebo na to môžeme doplatiť.
Čo by podľa vás ešte zlepšilo pracovné prostredie pre opatrovateľky?
Potrebujeme v prvom rade zatraktívniť povolania v starostlivosti a zastaviť exodus našich mozgov a šikovných ľudí do zahraničia. Okrem skoršieho odchodu do dôchodku považujeme za dôležité, aby sa upravili tabuľkové platy a zjednotil hodnotiaci systém opatrovateliek u neverejných a verejných poskytovateľov.
Práca opatrovateliek má byť zaradená minimálne v tretej platovej triede pre zodpovednosť za zdravie a život človeka a zaradená do tretieho stupňa náročnosti alebo tretej kategórie rizikovosti v každom zariadení, kde je prevaha klientov v piatom a šiestom stupni odkázanosti a kde sa poskytuje ošetrovateľská starostlivosť.
Zároveň je potrebné, aby personálny normatív v zariadení bol nastavený podľa jednotlivých odborností personálu a potrieb klientov. Potrebujeme racionálne znížiť počet klientov na jednu opatrovateľku a radšej im dať viac kompetencií a času na prácu s klientom. Nikde nemôže pracovať jedna opatrovateľka na nočnej.
Taktiež potrebujeme, aby sa starostlivosť o fyzické a duševné zdravie a bezpečnosť pri práci opatrovateliek stali samozrejmosťou a vlastnou iniciatívou zamestnávateľov. Iba zdravý zamestnanec môže poskytovať kvalitnú starostlivosť.
Zdá sa, že by možno bolo dobré „prekopať” celý systém v tejto profesii.
Chýba nám v systéme starostlivosti kontinuita pri prechode z nemocnice do domácej starostlivosti; dostupná zdravotná starostlivosť v domácnosti hradená zo zdravotného poistenia pre všetkých rovnako; dostupné podporné a odľahčovacie služby pre domácich opatrovateľov; starostlivosť o duševné zdravie pracovníkov v starostlivosti; možnosť flexibilnej pracovnej doby, psychohygiena, ohľaduplnosť voči zamestnancom, ktorí popri práci doma opatrujú blízku osobu, bez pomoci rodiny.
Myslíme aj na domácich, takzvaných neformálnych opatrovateľov, ktorí by nemali v žiadnom prípade doplácať na starostlivosť o príbuzných. Požadujeme, aby im boli započítané do dôchodku spätne všetky roky, ktoré objektívne venovali starostlivosti. A ak opatrovateľ popri starostlivosti v domácnosti pracuje na dohodu alebo čiastočný úväzok, aby to bolo zohľadnené v ich osobnom mzdovom bode. Dnes je, žiaľ, opak pravdou, čo je smutné a demotivujúce.
Pre príklad dobrej praxe by som odporúčala navštíviť Slnečný dom v Humennom. Opatrovateľky tam majú viac ako 100 menších alebo väčších benefitov. Pomáha im to byť najstabilnejším a vyhľadávaným poskytovateľom a zamestnávateľom.
Už len dodám, že systém starostlivosti by mal byť predvídavý a myslieť aj na tých, ktorí dnes starostlivosť poskytujú. Raz ju budú sami potrebovať. Všetci budeme na ňu odkázaní, aj tí, čo majú dnes 30 rokov. Ak by prognóza pre dnešných opatrovateľov nebola čierna a odstrašujúca, ale bola by, naopak, pozitívna, viac ľudí by malo záujem v systéme pracovať.
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravilo návrh na zvýšenie príspevkov na opatrovanie a tiež sa v návrhu upravuje aj sadzba pre osobnú asistenciu. Čo hovoríte na tento návrh, ktorý, ak by prešiel, tak by sa od 1. júla 2025 mohli vyplácať nové vyššie sumy.
Je to dané zákonom, že sa výška príspevkov na opatrovanie a príspevku na osobnú asistenciu môže upravovať nariadením každý rok. Je to iba forma valorizácie vo vzťahu k minimálnej mzde. Vítame, že taká možnosť a ochota tu je.
Iveta Ždiľová
Podpredsedníčka Komory opatrovateliek Slovenska, členka Rady Európskej asociácie organizácií konajúcich v záujme opatrovateľov Eurocarers, členka pracovných skupín pre reformu financovania a Víziu a stratégiu rozvoja sociálnych služieb na Slovensku do roku 2040, Kooperačnej rady SPR Šariš a sociálnej komisie mestského zastupiteľstva. Predtým pracovala ako zdravotná sestra a opatrovateľka v zariadeniach sociálnych služieb a s deťmi s mentálnym znevýhodnením. Dlhé roky pôsobila aj ako opatrovateľka v domácnostiach a zariadeniach podporovaného bývania v USA, Anglicku a Rakúsku.